VLASY DUPKOM
Hirax zobral batoh, vyrazil do Afriky a nezabudol si pribaliť ani fotoaparát a zápisník. Ak sa vám páčil jeho panamsko-kostarický cestopis Úcta k prírode a úsmev ako zmysel života, budete touto knihou ešte viac šokovaný. Etiópia je totiž ako India – kto v tejto krajine nebol, nikdy necestoval. Publikácia obsahuje viac ako 230 farebných fotografií a autor dúfa, že sa budete nielen smiať, ale sa občas pozastavíte aj nad tým, že sme skutočne bohatí...
Hiraxov štvrtý román má názov Nauč ma umierať a prináša príbeh Jakuba, ktorému sa rozpadá manželstvo a dokonca ho stretáva aj vážny zdravotný úraz. Napriek tomu vstáva z prachu a verí, že všetko sa obráti na dobré. Nauč ma umierať je o sile myšlienky. "Nie sú zázraky. Človek dokáže všetko. Stačí myšlienka a neporaziteľná viera a môžeme chodiť po vode, žeravých uhlíkoch, liečiť seba i ostatných, stať sa bohatým, úspešným, šťastným. Je to v nás, sme predsa boží. Čo si vieme predstaviť, to môžeme aj dostať. Hocijakú šialenosť. Nepotrebujeme na to nijaké oltáre, kňazov, peniaze, doktorov či psychológov. Len neporaziteľný zámer v hlave. Stačí sa ustáliť, pozitívne myslieť, želať si a veriť tomu. Veď čo vysielame, to priťahuje," komentuje svoj nový počin autor.Nový Zéland / New Zealand
Hiraxov foto-cesto-poetopis z jeho potuliek po Novom Zélande.
Počet strán: 104 strán
Väzba: pevná s prebalom väzba
Rozmer: 140×70 mm
Hmotnosť: 300 g
Jazyk: slovenský / anglický jazyk
ISBN: 978-80-89502-04-2
Rok vydania: 2010
Bežná cena: 9,99 Eur
Cena v Hirax shope: 7,99 Eur
Autor o knihe:
Táto kniha farebných fotografií so slovenskými ako aj anglickými popismi by pokojne mohla niesť názov Nový Zéland objektívom Hiraxa. Ale bolo by to klamstvo. Táto krajina sa mi ukázala taká, aká sa mi ukázať chcela. Videl som presne to, čo som mal vidieť, a v tejto knihe sú presne tie fotky, ktoré som mal odfotiť. Nový Zéland je totiž nádherný kus zeme s tisíckami podôb. Každý turistický chodník, les, hora, atmosféra miest, mestečiek a dedín, boli iné. Vonkajšia prírodná scenéria sa menila v priebehu chvíľky, až by ste povedali, že sa až by ste povedali, že ste sa zrazu ocitli na inom kontinente. Nie, to sa len krajina oblakov, ako sa tomuto územiu niekedy hovorí, šikovne prezliekala do nového šatu.
Ľudia, ktorí ma poznajú, občas tvrdia, že som blázon. Smejem sa tomu, ale počas potuliek touto úžasnou časťou sveta som sa k tomuto prirovnaniu veľakrát v duchu sám vrátil a potichu s ním súhlasil. Pamätám si to presne – šliapal som do chladného vetriska pod kopcami najvyššieho novozélandského vrchu Mount Cook a okolo mňa bol len sneh. Farby zmizli, do fotoaparátu som zbieral snímky akoby vystrihnuté z dokumentárneho filmu zaoberajúcom sa vývojom čiernobielej fotografie a vo vnútri som si spomenul na otázku jedného človeka, s ktorým som sa zoznámil asi mesiac pred odchodom na Nový Zéland. „Čo vlastne robíš?“ spýtal sa ma. Zostal som v pomykove. Nikdy neviem na to adekvátne odpovedať, a tak som napochytro zliepal: „Som muzikant, píšem romány, básne, veľa cestujem, vydal som knižný cestopis z putovania Panamou a Kostarikou, rád fotím, mám internetový obchod s oblečením a muzikou... Robím to, po čom túži moje srdce.“ A potom to prišlo: „Aha, takže dobrodruh,“ odvetil mi trefne neznámy človek. Už ho pravdepodobne nikdy nestretnem, takže sa ani nedozvie, ako často som si jeho odpoveď počas cesty pripomínal.
„Ako, pán sused?“ budievala ma ráno Viki v Suzi, ako sme nazvali požičanú zelenú dodávku. Zoškrabal som námrazu z vnútornej strany auta a ticho si pošepol: „Som blázon a dobrodruh. Ale toto všetko, táto nádhera, tok energie, zážitky, šialenosť, dobrovoľné dočasné bezdomovectvo stojí za to. Cestovanie robí totiž človeka pokornejším. Pochopil som, že človek je boháč, keď má strechu nad hlavou. Stačí mu jedno auto, obyčajná ojazdená dodávka, do ktorej nefúka a neprší, a môžete si v nej natiahnuť kosti. Spíte spravodlivým spánkom chudobných, no radostných bytostí, ktoré sú vďačné za každé nové ráno, každý jeden záblesk novonarodeného slnečného lúča. Ľudské bohatstvo si totiž nosí každý sám v sebe. Neviem, z akých príčin sme toto prvotné zlato začali vymieňať za trblietavé zlaté teľa, ale radil by som každému človeku, aby si raz aspoň na týždeň vyskúšal byť nemajetným. Tak ako ja s Viki na Novom Zélande. V jednom aute a len so štyrmi batohmi. A to sme boli vlastne oproti niektorým ľuďom ešte neskutoční boháči.
A že nerozprávam o Novom Zélande? O rozprávkovej krajine plnej božských pohorí, vrchov, jazier, potokov, vodopádov a lúk posiatych ovcami, kravami, srnami s oblohou vyšperkovanom nespočetným množstvom vtákov? O úžasnom kraji voňajúcom syrom, medom a vlnou v ktorom žijú nesmierne milí ľudia ochotní kedykoľvek pomôcť, pyšní na miesto, kde žijú i na symbol krajiny – ohrozeného vtáka Kiwi, podľa ktorého nazývajú nielen ovocie, ale aj mnohé iné veci? O tomto nebi na Zemi nech rozprávajú moje fotky, pretože ak má naša planéta raj, tu od neho nebudete ďaleko. Vitajte teda doma, vitajte v sebe, vitajte v Bohu, vitajte v raji... Veď my všetci si vlastne iba navzájom pripomíname, kto v skutočnosti sme a ani táto kniha nemá za cieľ nič iné.
Buďte šťastní, Hirax (24. 10. 2010, Turčiansky Svätý Martin, Slovensko)