Mýty sprevádzajú naše životy od najútlejšieho detstva až do posledného vydýchnutia. S pribúdajúcim vekom a strasťami sa u človeka čoraz väčšmi prebúdza mýtus všetkých mýtov – viera v lepší zajtrajšok. Pod ťarchou ekonomických, sociálnych a mentálnych problémov doby je spoločnosť náchylná akceptovať nové spásne vízie radikálnych zmien, vidiac v nich alternatívu voči dekadentnej a morálne skazenej prítomnosti. Zdanlivo jednoducho vyzerajúce receptúry na zahojenie boľavých miest súčasnej reality sa so železnou pravidelnosťou objavujú najmä v časoch krízy.
Publikácia Antona Hruboňa, historika z radov najmladšej generácie slovenských bádateľov, približuje peripetie politickej strany, ktorá po vzniku Československej republiky roku 1918 ako prvá vyrukovala s revolučným plánom „záchrany národa“, totálnej prestavby a regenerácie spoločnosti v duchu integrálneho nacionalizmu. Národná obec fašistická bola najväčšou československou fašistickou stranou medzivojnového obdobia. Počas vyše 12 rokov svojej existencie sa popri českých krajinách dokázala udomácniť i na slovenskej politickej scéne. Hoci jej volebný zisk nikdy výraznejšie neprekročil 2%, nemožno NOF úplne považovať za „slepé črevo“ politiky 20. a 30. rokov, pretože v politickej kultúre (či skôr nekultúre) zanechala nezmazateľnú špecifickú stopu.
Hruboň tému uchopil v dvoch rovinách – analyzuje tak pôsobenie NOF na Slovensku, ako aj Slovensko a slovenskú otázku v politike pražskej centrály NOF. Koncepcia práce pritom vysoko prevyšuje teritoriálne zameranie a načiera do európskych dimenzií. Autor sa nevyhýba analógiám s fašistickými organizáciami v iných častiach kontinentu a podáva tak zaujímavú výpoveď o podobách medzivojnového fašizmu v našich končinách. Téma nestráca nič na svojej aktuálnosti ani dnes. Poodhalenie mechanizmov utopickej fašistickej propagandy a metód „public relations“ čitateľa núti premýšľať, či bol fašizmus definitívne pochovaný roku 1945 alebo stále prežíva v obmenenom šate aj v súčasnosti.