Peronela Majerčíková sa dostáva do povedomia slovenskej poézie svojím ďalším zárezom. Už druhým.
Básne v zbierke sú zrkadlom jej vlastného vnímania sveta, ktorý sa občas prezlieka do predstáv rozdvojených tvárí. Aj veršov? Áno aj. Kusisko svojej poetickej autenticity venuje svojej najväčšej láske - synovi.
Nepotrebuje sa brániť okolnostiam, ani inak vystavaným metaforám, ktoré k nej prichádzajú. Nesnaží sa, lebo nemusí. Nechce to robiť. Kašle na bontón a akúkoľvek mienkotvornosť kritikov.