Rana nad ľavé obočie môjho zmyslu
Si ako slnko nad temným
výjavom neurčitej viery.
Rana nad ľavé obočie
môjho zmyslu.
Si Vianocami mojich pohrebov
v gurmánskych papuliach
lásky.
Si batoľa i starena.
Stena prekrásneho výjavu
nad utrpením tmy.
Si premena mojej doby,
môjho rytmu i tónu.
Hlas mojich pochodní,
zrodu i smrti.
Skutočne existuješ.
A to je na tom to najstrašnejšie..
Dlhá a nežne blčanlivá
I.
Chcel by som byť
tvojim pohárom.
Tesne pred pol štvrtou
v ďalšej básni.
Cez okno však len
lámem lúč,
a vravím slnku ešte nezhasni
tú prekliatu vec:
Deň.
II.
Ohnivé dunenie mojich stotín,
iba napája tušenia
a podobne poslednú nádej
na nové ráno a tú istú teba.
Len tak,
akoby bola noc nad čakanie
vzácnejšia.
Dlhá a nežne blčanlivá.
Ako ohne v tvojich studniach.
Je ráno plné okien
Všetko, čo mám,
vo svojej sopke,
sú obrazy. Bez rámov
a ochranných skiel.
Všetko, čo mám,
je ráno,
keď sa nadýchnem vetra,
čo mi posiela tvoje vlasy.
Tvoje ruky. Po vetre
v tom istom obraze bez rámu.
Lebo je ráno
v opuchnutých očiach.
V úsmeve motýľa,
čo sa ukryl do rozprávkovej knihy.
Je ráno teba a mňa.
Sopiek a slnka.
Usmej sa. Hovorím si
a v dlaniach lámem kamene.
Je ráno plné okien
a teba.
Strácam dych a slová.
Znova
v priamom prenose,
keď ti hladím vlasy.
Oknami, čo ostali mi namiesto očí.