Prof.PhDr. Pavol Winczer, CSc. (nar.1935), absolvent polonistiky a rusistiky na Karlovej univerzity v Prahe (1958), dlhoročný pracovník Slovenskej akadémie vied v odbore výskumu poľskej,slovenskej a českej literatúry a literárnych vzťahov.
Predložená práca vidí základné motivácie čítania príbehov v potrebe po životnom poznaní, po kompenzácii životných neúspechov a v potrebe po rozptýlení a zábave, ktoré najlepšie plní rudimentárna epika s výraznými postavami. Najvyspelejšia časť modernej prózy zodpovedajúca zložitým historickým skúsenostiam nášho storočia a úrovni vedecko i filozofického poznania človeka i spoločnosti sa však rozchádza s týmito očakávaniami jednoduchých ľudí, a tí sa urýchľujú k tzv. strednému prúdu a k zábavnej spisbe. Druhá a tretia časť práce analyzuje, ako literárne medzinárodné úspešní Karel Čapek a v rokoch 1921 - 1928 Iľja Erenburg riešili túto komunikačnú krízu príbehovej prózy uplatnením motívov, konvencií a postupov zábavnej literatúry, žurnalistiky a filmovej montáže tak, aby upútali čitateľa, ale ho aj nebadane pozdvihli na vyššiu úroveň myslenia cítenia a občianskeho uvedomenia. Hlavnými predmetmi analýzy sú Čapkove romány. Krokatit a Válka s mloky, Povídky z jedné kapsy i Povídky z druhé kapsy a jeho fejtonistika vrátane cestopisnej. U Erenburga sa pozornosť venuje románu Neobyčajné dobrodružstvá Julia Jurenita, mikrorománu Trust D.E. História skazy Európy, zbierke čŕt Trinásť fajok a jeho vrcholnému dielu Búrlivý život Lazika Rojtšvanca.