„Pretože ten, kto má prísť, príde. Inak by láska bola len narýchlo vypitým pohárom vody.“
V malej dedinke pri Bielom mori, na severe Sovietskeho zväzu, Vera aj po tridsiatich rokoch ešte stále čaká na muža, ktorého miluje a ktorý v roku 1945 odišiel na front.
Rozprávač tohto príbehu, mladý, dvadsaťšesťročný spisovateľ, na jeseň roku 1975 príde z Leningradu do vzdialenej oblasti Archangeľska s úlohou napísať reportáž o miestnych zvykoch a tradíciách; reportáž, ktorú chce obrátiť na antisovietsku satiru.
Po týždňoch strávených na severe sa mu však čoraz ťažšie pozerá so sarkazmom na z veľkej časti opustené a chudobné dediny. Navyše ho čoraz viac priťahuje Vera, jej tajomstvo a nežná krása.
Prostredníctvom lyricky opísanej krásy Archangeľskej oblasti Andrei Makine rozpráva večný príbeh o ľudskom srdci a jeho schopnosti vášnivo a nesebecky milovať a zbabelo zrádzať.
Andrei Makine sa narodil v Krasnojarsku na Sibíri. Ako tridsaťročný emigroval do Francúzska, kde po počiatočnom pretĺkaní sa a existenčných ťažkostiach triumfoval ako spisovateľ. Jeho román Francúzsky testament (1995) získal prestížnu Gouncourtovu cenu a odvtedy je jeho písanie porovnávané s majstrovstvom Marcela Prousta a Milana Kunderu.V slovenčine vyšiel jeho román Kniha krátkych lások, čo trvajú večne.
Román Žena, ktorá čakala je najlepšie čítať neskoro večer alebo skoro ráno, keď všetko stíchne. Nie preto, že by bol náročný, práve naopak, štýl je jednoduchý, priamy bez umelých okrás a ozdôb. Jazyk je krištáľovo čistý a obrúsený; opisy emócií a nálad sú také priliehavé, že cítite priestor, v ktorom sa udiali.
Príbeh mladého sklamaného dvadsaťšesťročného umelca, ktorý príde do zamrznutej dedinky na severe Sovietskeho zväzu je jednoduchý. V období apatie ho upúta žena, ktorá celý život obetovala čakaniu na muža, ktorého miluje, muža, čo sa nevrátil z jednej z posledných bitiek druhej svetovej vojny. Mladý muž s ňou trávi čas a premýšľa o živote, láske, strate, sebectve a nesebeckosti.