Nový sovietsky režim hlása voľnú lásku, komúny, nezáväzné krátkodobé partnerstvá, absolútny materializmus a ľúbostným citom opovrhuje ako buržoáznym prežitkom. Na pozadí tejto prudkej sexuálnej a spoločenskej obrody sa pred čitateľom odvíjajú veľakrát smutné vzťahy Aliných sestier a kamarátok, príbeh jej vlastného manželstva, či zrelý zväzok jej starnúcich rodičov.
Prvý diel denníkov Ale Rachmanovovej, ktorý vyšiel po názvom Študenti, láska, Čeka a smrť, sa končí na sibírskej staničke, kde odovzdáva svoje zápisky, v ktorých popisuje hrôzy boľševického prevratu, do rúk rakúskeho vojnového zajatca. Manželstvá v červenej búrke sú ich pokračovaním a začínajú sa vyznaním zajatca z lásky k ruskej študentke.
Hoci si Čeka nevybojovala miesto v titule knihy, stále hrá v živote sovietskych občanov nemalú rolu. Násilie, ktoré sa dostávalo ku slovu v prvom diele denníkov, sa stáva rutinou, už sa nestrieľa – „reakčné a rozvratné živly“ odsudzujú „budovatelia svetlejších zajtrajškov“ na dlhoročnú otrockú prácu v trestaneckých táboroch. Strach, pud sebazáchovy a zúfalá túžba prežiť nútia ľudí zriekať sa nielen svojich snov a ideálov, ale i zásad.
Aľa Rachmanovová, vlastným menom Galina Džuraginová (1898, Kasli – 1991, Ettenhausen) pochádzala z ruskej šľachtickej rodiny a patrila k prvej vlne ruských exilových autorov. Detstvo a mladosť strávila v uralskom mestečku Kasli. Po vypuknutí ruskej občianskej vojny uteká aj s rodinou na Sibír, kde sa vydáva za rakúskeho vojnového zajatca Arnulfa von Hoyera. Krátko po svadbe manželia musia opustiť sovietske Rusko. Spolu s malým synom sa usádzajú najprv vo Viedni, neskôr v Salzburgu. V medzivojnovom období vydáva Galina pod pseudonymom Aľa Rachmanovová svoje denníky. V tridsiatych rokoch vychádzajú v troch zväzkoch: Študenti, láska, Čeka a smrť, Manželstvá v červenej búrke a Mliekáreň v Ottakringu. Jej denníky sa stávajú bestsellermi a sú takmer okamžite po vydaní preložené do viac ako dvadsiatich jazykov. Po smrti syna na konci druhej svetovej vojny vydáva knihu Jurka, jeden z mnohých. Nasleduje čitateľsky úspešný román Továreň na nového človeka a biografie rôznych významných ruských osobností. V roku 1945 uteká Rachmanovová a jej manžel opäť, tentokrát do Švajčiarska. Tu jej manžel v roku 1971 umiera a o dvadsať rokov neskôr aj ona. Aľa Rachmanovová odpočíva na salzburskom cintoríne po boku svojho manžela a syna.