Keď Sabínka v sprievode tety prvý raz vstúpila do dvora pavlačového domu, pripadala si akási malá a stratená. Bolo to i tým, že dom zvonku nebol veľmi zaujímavý. Vyzeral ako nejaká sivá mušľa. No keď mušľu roztvoríte, môžete nájsť perlu. Tak i dom naplno ukázal svoju zvláštnosť až po vstupe cez bránu a podchod na dvor. Okolo toho dvora sa ťahali štvorposchodové budovy s dlhými pavlačami, na ktorých kde-tu viseli črepníky s kvitnúcimi muškátmi najrôznejších farieb, lebo bolo leto.
Na prízemí boli polkruhové arkády so stĺporadím a v ich rohoch bacuľatí anjelici. Pavlače zas mali krásne zdobené zábradlia. Keď Sabínka s tetou vstúpili do príjemne chladného bytu, teta usadila Sabínku ku kuchynskému stolu a postavila pred ňu orosený pohár limonády. Z ničoho nič však povedala: Dievča, ty máš ešte v koži toľko vody, že keby som ti pichla špendlíkom do ramena, vystrekla by fontána!