Poetka Katarína Džunková sa v knihe Premenená na hudbu pýta, čo robí človek, ale kladie aj principiálnejšiu otázku, čo robí človeka človekom. Obe otázky majú pritom nenápadne súkromnú a intímnu polohu, pretože sa týkajú rovnako samotnej autorky. Humanizmus v širšom aj úzkom význame slova sa prejavuje empatiou a pozornosťou voči všetkému, čo žije a dokáže pociťovať radosť a úzkosť. Nápadným znakom knihy je plnosť osobného nasadenia, plnosť zmyslových podnetov a v neposlednom rade naplnenie miery citu, rozumu a vzdelania, ktoré sa tu spájajú do oduševnenej vášne po živote. Robí to aj s rizikom, že nie každý bude ochotný zaujať k tvorbe, človeku a svetu rovnaký postoj. Džunková svoju poéziu formuluje ako ponuku, z ktorej sa dajú načerpať duchovné sily, estetické zážitky a nájsť cestu k iným a k sebe.