Požičovňa ticha nie je vypožičaná. Je moja. Premýšľal som, koho by som oslovil na túto anotáciu na druhú stranu knihy. Nebolo by to fér. Pre mňa, ani pre osobu, ktorú by som oslovil. Buď by ostala ticho, alebo by si požičala slová, ktoré by vlastne strácali výpovednú hodnotu. Keďže požičovňa ticha je naozaj moja. Je podčiarknutá mlčaním a večnosťou básní, ktoré sú v ukryté hlboko dnu. Nachádzal som ticho a strácal ho. Prepožičiaval a dostával späť na mocné doby. Nakoniec som priznal mier vo všetkých metaforách, veršoch, nadpisoch a bodkách. Táto zbierka vznikala ako retrospektívny pohľad na svet okolo mňa. Na život a lásku v mojom vnútri. Na nálezy a hlavne všetky tie straty, ktoré ma posúvali a vždy budú posúvať vpred. Ak sa Vám páčil čo i len jeden verš, dajte mi to vedieť tichom. Odpoviem Vám rovnako, ale budem to cítiť. Niekde v samotnej hlbočine mĺkvych jaskýň ostáva prepojené, to čo prepojené byť má. Asi skôr naveky, ako iba na čas. A to potrhané? To sa dozaista stratí v hluku márnotratne plytkých dejín.
Ján Marton
Oblečieme steny a zhasneme
Nemlč v rosách
a neprestávaj
veriť v ďalšiu
vynorenú Zem.
Je deň svetla
a tvoje dlane
márne spočívajú
jedna v druhej.
Rozprestri tiene
a pohodlne sa usaď.
Myslím,
že aj hviezdy utíšia svoje mýty.
Oblečieme steny a zhasneme.
Ty len mlč v rosách
a neprestávaj
dychom hladiť moje pery.
Je noc soli a ty ani plachetnica
a ja vietor.
Do morských vĺn,
búšia naše telá.
Akoby svet patril utopeným
dlaniam v slzách mŕtvych.
Jedna v druhej.
V samote orosených dejín.
V sebe.
Spln
A či prázdny,
viac než plný?
Nahý mesiac
tvojej luny.
Plní túžby
samí boj,
ach môj Bože,
rany zhoj.
Kritik
Rozčítal som sa
do básne
na jednej stránke
venujúcej sa poézii.
Ako samoľúbého psa,
Martona...
odborníka na písmená
mi pri čítaní napadlo:
Čo je to za sračku?
To má byť akože
poézia?
Poetry na tri?
Žeby Riť?
No do Boha.
Fakt neviem.
Bolo to príšerné.
Patetické a dotieravé.
Dole bol
napísaný autor a rok.
Skoro ma
fakt jeblo:
Ján Marton (1999)
Peklo je moja nocľaháreň
Môj sen
už dohral
predstavenie
o karikatúrach pekla.
Opitý tmou
ako ruský patriot z vodky.
Opitý tmou
a pokušeniami.
Výkalmi stredoveku
môjho nepokoja.
Doráňaný
a živý. A živý.
Píšem list:
Že odchádzam
do neznáma.
Tam, kde hladina
bozkáva lono oblohy.
Kde tiene fajčia
budúcich opilcov
a magma mojej lávy
neľútostne tečie.
Do teba.
Bojím sa dní a ľudí.
Bojím sa.
Pripíjam na samotu.
Vnímam to za živa.
Bez okolkov a náhrad.
Už dohral predstavenie
môj sen. Môj sen i kat.
Opitý tebou.
Odchádzam.
Uż ti to nikdy nepoviem.
Nevyslovím a nenapíšem.
Je čas:
Slnko mi vyteká zo žíl.
Oblečieme steny a zhasneme
Nemlč v rosách
a neprestávaj
veriť v ďalšiu
vynorenú Zem.
Je deň svetla
a tvoje dlane
márne spočívajú
jedna v druhej.
Rozprestri tiene
a pohodlne sa usaď.
Myslím,
že aj hviezdy utíšia svoje mýty.
Oblečieme steny a zhasneme.
Ty len mlč v rosách
a neprestávaj
dychom hladiť moje pery.
Je noc soli a ty ani plachetnica
a ja vietor.
Do morských vĺn,
búšia naše telá.
Akoby svet patril utopeným
dlaniam v slzách mŕtvych.
Jedna v druhej.
V samote orosených dejín.
V sebe.
Spln
A či prázdny,
viac než plný?
Nahý mesiac
tvojej luny.
Plní túžby
samí boj,
ach môj Bože,
rany zhoj.
Kritik
Rozčítal som sa
do básne
na jednej stránke
venujúcej sa poézii.
Ako samoľúbého psa,
Martona...
odborníka na písmená
mi pri čítaní napadlo:
Čo je to za sračku?
To má byť akože
poézia?
Poetry na tri?
Žeby Riť?
No do Boha.
Fakt neviem.
Bolo to príšerné.
Patetické a dotieravé.
Dole bol
napísaný autor a rok.
Skoro ma
fakt jeblo:
Ján Marton (1999)
Peklo je moja nocľaháreň
Môj sen
už dohral
predstavenie
o karikatúrach pekla.
Opitý tmou
ako ruský patriot z vodky.
Opitý tmou
a pokušeniami.
Výkalmi stredoveku
môjho nepokoja.
Doráňaný
a živý. A živý.
Píšem list:
Že odchádzam
do neznáma.
Tam, kde hladina
bozkáva lono oblohy.
Kde tiene fajčia
budúcich opilcov
a magma mojej lávy
neľútostne tečie.
Do teba.
Bojím sa dní a ľudí.
Bojím sa.
Pripíjam na samotu.
Vnímam to za živa.
Bez okolkov a náhrad.
Už dohral predstavenie
môj sen. Môj sen i kat.
Opitý tebou.
Odchádzam.
Uż ti to nikdy nepoviem.
Nevyslovím a nenapíšem.
Je čas:
Slnko mi vyteká zo žíl.