Epigramy Jozefa Ignáca Bajzu sú prekvapivo aktuálne aj po dvesto rokoch. Pravda, najprv ich bolo treba odkliať a vyslobodiť z učebníc. Problém bol napríklad v Bajzovom starom jazyku, vo výrazovej archaickosti a neraz až amorfnosti. Marián Heveši, ktorý sa Bajzovmu dielu venuje vyše tridsať rokov, pripravil prísny výber, epigramy poprekladal, ba v nevyhnutných prípadoch musel pristúpiť aj k básnickým parafrázam. Texty zapôsobia svojou samozrejmou intonáciou a básnickou suverenitou, akoby ich Bajza napísal v dnešných časoch.
Jozef Ignác Bajza sa narodil 5. marca 1755 v Predmieri. Študoval teológiu vo Viedni, bol katolícky kňaz, dokonca aj bratislavský kanonik, no dnes je známy najmä ako spisovateľ, ktorý mal veľké starosti s dobovou cenzúrou. Napísal vyše tristo epigramov a prvý slovenský román René mládenca príhody a skúsenosti. Umrel ako osemdesiatjedenročný 1. decembra 1836 v Bratislave a pochovaný je v kapitulskej krypte Dómu svätého Martina.
Ukážka z knihy:
Nešťastná krajina
Nie, nevybrala si tú pravú z ciest,
tá cesta nemôže ju k šťastiu viesť,
kde cenia prachatých a necenia si česť...
Dobrý, múdry, mocný
Každému z nás čosi chýba,
mávame aj mnohé z chýb.
Dobrý človek nemá zlato,
múdry neraz nemá vieru,
no a mocný – nemá vtip.
Zem je guľatá
Vieme, že Zem je guľatá.
Svet sa krúti.
A možno práve to nás v kruhu
večne zlostných
blúdiť núti.
Plešina
Vraj plešivá hlava
je múdrosť a sláva.
Práve preto asi
mnohí papaláši
trhajú si vlasy.
Blaženej nule
Nevieš nič a nevieš ani to, že nevieš nič.
Ako vidím, na veci už veľa nezmeníš!