Na jednej strane sa básnický preklad chápal v duchu prekladateľského pesimizmu ako nemožný. Percy Bysshe Shelley sa vyjadril na margo básnického prekladu slovami: "... je práve také múdre hodiť fialku do krivule, aby sme objavili formálne princípy jej farby a vône, ako usilovať sa presadiť výtvory básnika z jedného jazyka do druhého". Často sa uvádza ajaforistický výrok amerického básnika Roberta Frosta, že "poézia je to, čo sa pri preklade stratí". Na druhej strane - v rámci prekladateľského opitimizmu - sa popri viere v možnosť básnického prekladu zdôrazňovala nevyhnutnosť prenosu všetkých rovín textu. Netreba zdôrazňovať, že vďaka aktívnemu prekladaniu poézie máme bližšie k druhej skupine názorov vychádzajúcej z tézy, že jestvuje - povedané slovami Jana Mukařovského - isté kolektívne vedomie o tomto svete, o objektívnej realite, ktoré je napriek všetkej rozdielnosti jazykov a kultúr prenosné.