V posledných dňoch, týždňoch a mesiacoch koronakrízy sa vraciam na Záhorie, do rodného domu, ktorý už neexistuje. Som ako tulák, čo po rokoch stojí so zatajeným dychom pred tabuľou s menom rodnej obce. Srdce mu bije v hrdle, ako tak hľadí na zhluk domov, na kostolnú vežu a prstom odratúva strechy okolitých budov, kým nenájde tú svoju.
A tak si vykračujem po chodníčku vedúcom do môjho detstva i detstva mojich detí. Chcem znovu vletieť do hniezda v korune môjho rodokmeňa, privoňať lístiu, započúvať sa do jeho šumu, znovu prežiť ten pocit bezpečia, tepla, prijatia a nehy. Pôjdete so mnou? Nech sa páči, tadiaľto.