Rozprávačka v poradí druhej knižne vydanej prózy Eleny Elekovej vidí svet cez farby všedných existenciálnych situácií – dúhové odtiene krvi, fialový sneh, nezávislú a nekompromisnú bielu nemocnice, v ktorej pracuje. Jej zápachu čelí vôňou začiatku i konca ľudského života: „Ale detstvo i staroba majú naozaj jedinečnú, sebe vlastnú vôňu. A netýka sa plienok. Ibaže v nemocnici ju prekrývajú práve tie výlučky; jedna z vecí, na ktoré som si ťažko zvykala. Ešte i teraz mám so svojím citlivým nosom občas problém, preto si tuho škrobím uniformu levanduľovým škrobom. Levanduľa vraj upokojuje.“ Vlastným i cudzím očakávaniam voči svojmu životu zasa vzdoruje pokojným úsmevom: „Žijem si ako stará dievka a niekedy, občas, chvíľkami aj ako slobodná.“ Ako vášnivá čitateľka vo svojich tridsiatich deviatich rokoch už vie, že život sa odohráva skôr v útržkoch než v klenutých veľkých príbehoch.