V zápisníku z pozostalosti Alberta Marenčina sú denné záznamy datované od roku 1973 do roku 1996. Dominujú v nich úvahy o tvorbe, slobode, fantázii. „...dielo nie je jediným, ani hlavným zmyslom tvorby tak ako testament či pozostalosť nie sú hlavným zmyslom života...“. Často sa v textoch vyskytujú najbližší priatelia a ľudia s podobným osudom – Juraj Špitzer, Dominik Tatarka, Marian Váross, Alexander Matuška, Juraj Mojžiš a ďalší, s ktorými vedie dialóg, polemizuje s nimi, s ich názormi.
Texty zachytávajú obdobie normalizácie, kedy bol Marenčin vylúčený zo strany a vyhodený zo Slovenského filmu. Píše o svojich umeleckých názoroch, vracia do rodiska, k vzťahu s matkou a opakovane si kladie otázku „kto som?“. „...Bol som ďaleko od domova u strýka, kde ma nik nepoznal. Spýtali sa ma. Kto si? Odkiaľ si? – a ja som musel vysvetľovať, kto som a odkiaľ som a vysvetľujúc to iným vysvetľoval som to aj sebe samému. Predstavoval som sa, niečo zavše zamlčal, niečo prikrášlil… Za niečo sa hanbil, na niečo bol hrdý. Áno, štylizoval som sa, povedal by som dnes. Toho zakrývaného bolo sprvoti strašne veľa, oveľa viac ako toho, čo ma napĺňalo hrdosťou. Čo všetko som zakrýval, zatajoval! Svoju lásku k mame, svoju nostalgiu – zatajoval som, že sa mi strašne cnie za domovom, že plačem za mamou, že peniaze, ktoré mi dala na utrácanie, som si schovával ako vzácnu pamiatku, že doma hovoríme iným dialektom a niekedy aj po maďarsky…“