Výšivka ako kutlúrny výtvor zaujímala v ľudovej výtvarnej tradícii na Slovensku výsadné postavenie. Prostredníctvom napodobňovania starých vzorov, tradovania estetických predstáv udržovala vzájomnú kontinuitu generácií. Predstavovala estetickú zhodu a okrasný doplnok každodenného a sviatočného života vidieckej komunity. V ornamentike, farbách a materiáloch zviditeľňovala hlboké väzby na spoločenstvo, ku ktorému sa viazala. Bola významnou zložkou roľníckeho odevu, znakom roľníckeho stavu, identifikačným prostriedkom, podľa ktorého sa poznalo, z ktorej dediny a oblasti človek pochádzal. Roľnícke prostredie sa v historickom vývine európskeho výšivkového umeia stalo jej poslednou zastávkou, sociálnym základom, v ktorom sa naplno uplatnila. Pre územie Slovenska to zvlášť platí aj preto že si v závetrí industrializácie a urbanizácie dlho uchovalo agrárny charakter. Pri hospodárskom zaostávaní bolo obyvateľstvo viac odkázané na samozásobiteľstvo, udržovanie naturálnej výroby a pestovanie zručností. Paradoxne aj vďaka tomu sa výšivkový prejav na Slovensku rozvinul do neobyčajného bohatstva a rozmanitosti foriem.