Predkladaný výber súdnych rozhodnutí je zameraný na tieto aj veľa ďalších skutočností týkajúcich sa väzby. Celá zbierka právnych viet je prehľadne a tematicky rozdelená na niekoľko častí a zaoberá sa ústavnou a trestno-procesnou charakteristikou väzby, materiálnymi a formálnymi podmienkami väzby vrátane dôvodov väzby, lehotami a trvaním väzby, rozhodovaním o väzbe, prostriedkami nahradenia väzby, opätovnou väzbou a nakoniec aj väzbou v právnom styku s cudzinou a v európskom trestnom práve.
Väzba v trestnom konaní predstavuje najzávažnejší a najinvazívnejší zaisťovací prostriedok zaistenia osôb na účely trestného konania, najmä vo vzťahu k obvinenému a jeho základným právam a slobodám, predovšetkým osobnej slobode. Práve kvôli závažnosti tohto zaisťovacieho prostriedku, s ktorým sú nevyhnutne spojené takéto zásahy, sa väzba označuje ako prostriedok zaistenia osôb (obvinených) ultima ratio, tzn. že do väzby by mali byť obvinení braní iba vtedy, ak neexistuje iná možnosť, ako dosiahnuť účel trestného konania, najmä ak berieme ohľad na to, že vo výkone väzby sú osoby (obvinených), ktoré sú z formálneho hľadiska nevinné.
Hoci väzba znamená porovnateľný zásah do osobnej slobody ako trest odňatia slobody bez možnosti podmienečného odkladu, väzba nemá sankčnú povahu. Pri rozhodovaní o väzbe sa nerozhoduje o otázke viny a trestu, preto sa ani dôkazy nehodnotia vo vzťahu k týmto otázkam, ale výlučne iba vo vzťahu k materiálnym a formálnym podmienkam väzby, vrátane dôvodov väzby.
Väzba nie je trestom, preto aj účel väzby je úplne iný ako účel trestu odňatia slobody. Podľa povahy konkrétnych skutočností napĺňajúcich konkrétne dôvody väzby môže ísť napríklad o zabránenie úteku obvineného (úteková väzba), marenia objasňovania skutočností závažných pre trestné stíhanie (kolúzna väzba) alebo pokračovania v trestnej činnosti (preventívna väzba).
No práve dôvody väzby celkom jasne ukazujú, že aj napriek naznačeným závažným súvislostiam realizácie tohto zaisťovacieho prostriedku, väzba je v mnohých prípadoch nevyhnutným prostriedkom na dosiahnutie účelu trestného konania. Pri jej realizácii, rozhodovaní o samotnej väzbe aj súvisiacich otázkach, však treba postupovať striktne v zmysle zákona.
O autorovi
Doc. JUDr. Miloš Deset, PhD.
Študoval na Katedre trestného práva a kriminológie Právnickej fakulty Trnavskej univerzity v Trnave na dennom doktorandskom štúdiu od roku 2006 do roku 2009 a odvtedy pôsobil na tejto katedre ako odborný asistent a po úspešnej habilitácii v roku 2018 na nej pôsobí ako docent. Od roku 2019 do roku 2021 bol aj členom Katedry trestného práva, kriminológie, kriminalistiky a forenzných disciplín Právnickej fakulty Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici. Učí trestné právo hmotné, trestné právo procesné, kriminológiu a kriminalistiku. Ako doktorand sa vo svojej vedeckej a publikačnej činnosti venoval témam, ako napríklad organizovaný zločin, domáce násilie, ekonomická kriminalita a rôznym trestno-procesným otázkam. Ako odborný asistent pokračoval v skúmaní problematiky organizovaného zločinu, zaoberal sa aj niektorými kriminologickými otázkami, terorizmom či hmotnoprávnou úpravou vrážd, pri ktorých skúmal najmä pohnútku a vopred uváženú pohnútku. Publikoval aj na rôzne trestno-procesné témy týkajúce sa najmä prostriedkov zabezpečovania informácií dôležitých pre trestné konanie v súvislosti s právom na súkromie. Je zodpovedným riešiteľom jedného vedecko-výskumného projektu VEGA a spoluriešiteľom ďalších vedeckých projektov VEGA a APVV. Počas svojho pôsobenia v akademickej oblasti absolvoval jednomesačný študijný pobyt na Právnickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe, dvojtýždenný študijný pobyt na Fakulte práva a politických vied Teheránskej univerzity v Teheráne a aktívne sa zúčastnil viacerých medzinárodných vedeckých konferencií, napríklad v Oxforde, Viedni, Barcelone, Prahe, Brne, Olomouci, Bratislave, Banskej Bystrici, Košiciach a v Trnave.