Pod názvom Nova et vetera, čiže Nové a staré, predkladá Július Vanovič jedenásť esejí o slovenskej literatúre. Žáner a kvality jeho eseje netreba predstavovať, dávno patrí medzi slovenských esejistov hodných toho mena. Treba len dodať, že práve v týchto, okrem známeho presahu jeho písania o literatúre do celokultúrnych, spoločenských a morálnych oblastí, ešte výraznejšie ako doteraz poznávame črtu komparatistickú (viditeľnú síce už v monografiách o Barčovi Ivanovi, Václavovi Černom, Alfonzovi Bednárovi, Ingmarovi Bergmanovi alebo aj v menších esejach). Komparatista nevystupuje tu však v úlohe suchého scientistického vykladača, ktorého texty číta povedzme 20-30 ľudí na Slovensku, ale v príťažlivej podobe sa tu harmonicky zasnubuje literárny historik s komparatistom a kritikom, vedec s esejistom, ak nie aj intuitívne pracujúcim umelcom. Číta sa to skoro ako beletria, priam akýsi román v slovenskej literatúre.
Knihu oživujú aj dopovedávajú rozhovory Olega Pastiera s Júliusom Vanovičom.