Emi po rokoch v emigrácii navštevuje rodné mesto. Pred očami ožívajú spomienky na detstvo, život v ošarpanom košickom činžiaku, ponuré povojnové roky. Malej školáčke Emi sa však tie časy vôbec nezdali smutné, len napínavé, zaujímavé. Päťdesiate roky v meste, kde spleť jazykov nikomu nevadila, hovorilo sa najmä po maďarsky, po slovensky sa skôr len "hutorilo", znela aj čeština, tiež mantácka nemčina a jidiš. Náhoda zaviala obyvateľov do jedného domu a osud ich poťahoval za šnúrky ako figúrky v bábkovom divadle.