Dej tejto knihy sa odohráva počas druhej svetovej vojny. Juraj Špitzer v nej reflektuje svoje vlastné skúsenosti z holokaustu, na ktoré chcel zabudnúť, ale invázia vojsk v ’68, opätovne prežívaný pocit desu a bezmocnosti voči mašinérii ho donútili vysloviť, čo prežil.
Dej nie je literárny, je to voľná reflexia minulosti po dvadsiatich rokoch. Svoju motiváciu zhrnul citujúc Eliho Wiesela: “Aby som svojich druhov vyrval zabudnutiu. A pomohol tak mŕtvym premôcť smrť.” Jeho knihu písanú do šuflíka bohužiaľ pri aktuálnom spoločenskom vývoji opäť oceňujeme ako veľmi aktuálnu a poučnú.