Výber z Novakovićovej poézie vychádza v preklade významného prekladateľa Karola Chmela s ilustráciami Mateja Fabiana. Tak ako v nejakom spletitom spoločenskom románe spoznávame vo veršoch pôsobivý obraz sociálnej reality našich čias, píše v doslove k jednej zo zbierok Novakovića básnik a redaktor časopisu Reč Gojko Božović. Týmito slovami možno jednoznačne chrarakterizovať celý opus tohto básnika (nar. 1948 v Podgorici), prekladateľa, absolventa Filologickej fakulty v Belehrade, redaktora rubrík poézie vo viacerých časopisoch a nositeľa najvýznamnejších juhoslovanských, resp. srbských literárnych cien (Miljkovićova, Rakićova, Zmajova, Vaska Popu, laureát Disovej ceny). Od debutu Znalec zrkadla (1976) sa v Novakovićových veršoch križuje jazyk skutočnosti s jazykom literatúry, ba v poslednom období možno hovoriť o skĺbení mýtických figúr s deštruktívnymi postavami zo sivej každodennosti. Tento typ literarizácie reality je formálne bravúrny a natoľko presvedčivý, že tohto autora kritika zhodne považuje za najdôležitejšieho básnika existenciálnej skepsy v dnešnej srbskej poézii. Verše venované malým aj veľkým veciam tohto sveta, obrátené čelom k ľudskému osudu, ktorý zostáva nejasný, ak sa vyčlení z rámca, v ktorom sa realizuje, sú presvedčivým príkladom veristického skúmania súčasnosti. Verizmus je básnikova voľba v ňom vidí tvorivú možnosť pochopenia konkrétnych individuálnych drám i situácií prevratného významu pre etnikum či ľudstvo.