Výber z poetickej tvorby Bronislavy Volkovej (nar. 1946 v Děčíne) je ukážkou potenciálu slova, ktoré dokáže byť tvrdé, jasné aj ostré ako žula, ale aj jemné, mäkké a všeobjímajúce ako voda.
V autorkinom rukopise zaujme hravosť formy i jazyka a ľahkosť, s akou dokáže previazať jednotlivé metafory do básnického celku. Výsledné obrazy predstavujú galériu umeleckých koláží, zatiší, miestami v surrealistickom až metafyzickom vyznení. Niekedy z veršov metafyzično dýchne z takej hĺbky, až pripomenie, že autorka je aj majsterkou-učiteľkou reiki.
Básne zo staršieho exilového obdobia sú jemne nostalgické, miestami melancholické, vzdávajú hold prostredníctvom naturálno-panoramatických metafor vzdialenej pôvodnej domovine. V neskoršom období sú viac reflexívne, jemne karikujú či ironizujú rôzne životné i vzťahové sféry, ktoré sa priamo dotýkajú každého z nás. Napriek tomu stále z nich cítiť vánok nádeje: kto hľadá, nájde a bude aj nájdený.