Po šiestich rokoch prichádza uznávaný aforista, publicista a držiteľ Ceny Ivana Kraska Tomáš Ulej s novou zbierkou aforizmov. Autor zostáva verný svojim témam – láske a vzťahom, ale aj spoločnosti, modernej dobe a hľadaniu prepojení medzi slovami a ich významami – ktoré niekedy odhaľujú, inokedy sa zase snažia zakryť.
„Tomášovi Ulejovi sa podarilo výrazne obohatiť doterajšiu podobu slovenského epigramu a aforizmu, a to nielen o reflexiu dnešnej digitálnej kultúry, ale v stručnosti a ostrovtipnosti docieliť i jeho estetickú hodnotu.“ (M. Kekeliaková)
O autorovi
Tomáš Ulej (*1987) za svoju debutovú zbierku aforizmov Ale (2012, ilustrácie Katarína Slaninková) získal Cenu Ivana Kraska. Po zbierkach Bodaj bi! (2014, Marek Cina) a Žuvot (2018, Matúš Maťátko) vydáva svoju štvrtú knihu aforizmov a epigramov Zas píš! s ilustráciami Ivany Šátekovej.
O autorovej tvorbe
„Tomáš Ulej obohacuje náš tradičný útočiaci humor vtipom a noblesou a názorom.“ (Tomáš Janovic)
„Často počúvam ľudí a občas sa niekto preriekne, povie niečo inak a ja to tam uvidím: niečo, čo nám chcel jazyk povedať, ale ostalo to skryté vo vnútri slov. Takéto paradoxy sa snažím zachytávať v mojich aforizmoch. Nie vždy odrážajú môj život, ale takmer vždy moje videnie sveta.“ (Tomáš Ulej)
„Údernosť myšlienok podčiarkujú samotné názvy aforizmov. Odhalia podstatu, ktorú aforizmus skrýva. Tá býva veľmi reálna a pravdepodobne mnohým známa zo života. Ulej sa zaoberá politikou, láskou, Slovenskom, ľuďmi a životom ako takým.“ (Barbora Belovická)
Jeho aforizmy sú vyjadrením sveta mladej generácie, nezaťaženej a neriešiacej problémy veľkých dobových udalostí, ale hrajúcej sa s paradoxami života jednotlivca.“ (Miro Tížik)
„Ulejov aforisticky a epigramatický talent je porovnateľný s tým Janovicovým, a zároveň je sympatické, že Ulej nie je jeho epigónom, ale práve naopak, obohatil aforizmus a epigram o úplne iné rozmery, ktoré odrážajú súčasnú postmodernú a digitálnu dobu a hlásia sa istou mierou dekadencie k odkazu českého undergroundu. (Monika Kekeliaková)
Ukážky z knihy
Slovenčina je krutá I.
Chcel som vstať skoro
a skoro som aj vstal
Slovenčina je krutá II.
„Zas píš,“ povedal som si večer,
ale slabo som vyslovil
medzeru medzi slovami
Zdroj našej energie
Jediný obnoviteľný zdroj
slovenskej energie
je krivda.
Evolúcia
Zamenili sme
tých, ktorí sú schopní všetkého,
za tých, ktorí nie sú schopní ničoho.
Túženie
Obliekla si iba
negližé
a možnožé.