Epikurovo filozofické učenie bolo veľmi obľúbené už počas jeho života a filozof s ním mal úspech medzi vzdelanými vrstvami Grékov i Rimanov. Pre mnohých jeho žiakov, epikurovcov, sa stalo východiskom poznania. Prevažuje v ňom prvok individualizmu a slobody. Epikurova škola sa rozvíjala úspešne najskôr v Grécku a v 1. storočí pred Kr. sa preniesla i do Ríma. Bola posledným uceleným materialistickým učením v staroveku, ktoré malo väčší význam. Svojimi názormi sa epikureizmus často dostával do protikladu so stoicizmom, ktorého základy sa takisto vytvorili v Grécku počas helenistického obdobia.
Najpôsobivejším výkladom Epikurovho učenia sa stala Lucretiova báseň O prírode. Najvýznamnejším Epikurovým žiakom bol Metrodoros, ktorého si učiteľ veľmi ctil, venoval mu samostatné dielo a zveril správu svojho hospodárstva. Medzi jeho ďalších významných žiakov patrili Hermarchos, Polyainos, Kolotes a mnohí ďalší.
Druhá kniha približujúca Epikurovo filozofické učenie obsahuje fragmenty z jeho etiky, zachované životopisy o Epikurovi a zlomky, fragmenty z diel Epikurových žiakov a stúpencov. Kniha je doplnená štúdiou Miloslava Okála Vír a kozmogónia.